hard-core.sk

Motivational speaker, filmový producent, aktivista, dlhoročný vegan straight edge a pre nás predovšetkým spevák v jednej z najzásadnejších US hardcorových kapiel druhej polovice 90-tych rokov. Greg Bennick.

Ako si sa dostal do hardcoru?

Tak ako mnoho ľudí, čiže cez kamoša, ktorý mi ukázal hardcore. Bol som na strednej a mal som pár kamošov, čo sa pohybovali v hardcorovej scéne a jeden z nich sa vyškriabal na strechu ich rodinného domu, kam namontoval anténu, aby mohol chytať rádio z New Yorku a nahrávať nahrávky, ktoré mi potom nosil, a teda prvé hardcorové kapely, ktoré sme počúvali, boli práve tieto zo spomínaných nahrávok. Absolútne sme nemali tušenie, čo sú to za kapely, tak sme potom išli von a začali sme si kupovať albumy, neskôr sme samozrejme zistili, že sa konajú aj koncerty, tak sme začali chodiť aj tam. Všetko to teda začalo kamošom, ktorý sa vyštveral na strechu.

Okej, takže už si bol hardcore kid, ako si sa ale stal vegánom a straight edge?

Vegetariánom som sa stal preto, aby som bol cool, lebo nimi boli aj moji kamoši, vtedy som mal 16 rokov. O tom prestať piť alkohol som uvažoval už dlhšie, ale presvedčila ma situácia, keď som bol na jednej party a videl som, ako partia opitých ľudí vysypala smeti po celej ulici, čo urobili iba pre to, že boli naliati a to bol dôvod ich bezohľadnosti. Tak som si povedal, že tohto určite nechcem byť súčasťou a rozhodol som sa prestať piť. Vegánom som sa stal bez toho, aby som vôbec vedel, čo to je. Proste som sa rozhodol, že prestanem jesť vajcia a mliečne produkty. Až sa ma raz niekto spýtal, že ako dlho som vegánom, a ja som si myslel, že to je nejaká choroba, tak som mu povedal že nie nie, ja som v poriadku. Prestal som jesť živočíšne produkty preto, lebo som bol presvedčený, že to nie je správne, hlavne po prečítaní knihy New America, ktorej autorom je John Robbins.

A čo kapela? Ako prišlo k tomu založiť Trial?

Začalo to rozhovormi s Timmom, ktorý hrá na gitare, a Derekom, ktorý hrával na base,  o tom, ako je málo kapiel, ktoré prezentujú isté myšlienky a zároveň hrajú rýchly hardcore. Od toho momentu sme začali pracovať na kapele, ktorá by spájala obe spomenuté veci. Mohlo to byť niekedy v roku 1994. Potom začalo veľa kapiel hrať rýchly hardcore, ale o tom sme vtedy ešte nevedeli. Bolo to v polovici 90tych rokov, kedy bola veľká explózia tohto žánru a boli sme veľmi radi, že sme jeho súčasťou.

Si hrdý na niektoré svoje pesničky viac ako na iné?

Vždy odpovedám na túto otázku nie, lebo každá pre mňa znamená rovnako veľa ako všetky ostatné. Za každým textom si stojím rovnako ako v deň, keď som ho napísal. Každá jedna pesnička je významná.

Čo bolo v tvojom živote iné medzi jeseňou 2005 a májom 2009, keď ste ako Trial nefungovali?

Boli to divné časy, pretože už vtedy na koncerte v Budapešti v r. 2005 sme si hovorili, že toto bude asi náš posledný koncert, ja som v onom čase robil na iných veciach, spolupracoval som na tvorbe jedného dokumentu, mal som pár vzťahov, ktoré sa ukázali byť dosť zradné, čiže v osobnom a kreatívnom živote som bol celkom zviazaný. Potom som dostal telefonát ohľadom Burning Fight. Potom prišli samozrejme Fluff Fest v Čechách a Antifest v Štokholme, no a už to išlo.

Aký to bol pocit, vtedy na prvom koncerte v Seattli, byť znova naspäť? Znova tí ľudia, energia, hardcore, show…

Bolo to úžasné. Hardcore je už ako súčasť mňa, veď som v ňom skoro celý môj život. Byť na pódiu je pre mňa veľmi dôležité a veľmi mi to chýba, keď to nie je súčasť môjho života. Bolo to super byť späť, hlavne medzi kamošmi v Seattli, ktorí nás veľmi podporovali.

Nemali ste ambíciu vydať viac albumov? Lebo je to nezvyčajné, že tak úspešná kapela s tak dlhou tradíciou má iba 3 albumy. Prečo je to tak?

Všetku energiu sme dali do nášho posledného albumu, Are These Our Lives, ktorý je niečo ako našim vyhlásením. Nemusíme mať 5-6 LPčok, ktoré znejú  rovnako. To určite nie. Ale treba myslieť aj na to, že napríklad Timm popri Trial bol aj v kapele Wait in Vain a ja zas v Between Earth and Sky, takže vždy sme vynakladali dostatok úsilia na tvorbu hudby.

Živíš sa tým, že si motivational speaker. Má tvoj spôsob obživy a spievanie v HC kapele nejaký súvis?

Niekedy názory, ktoré prezentujem, sa dosť podobajú. Ale to záleží aj od toho, kde prezentujem a komu prezentujem a v akej situácií. Takže idey sú podobné, ale ich prezentácia nikdy nie je podobná. Vždy sa ich snažím prispôsobiť publiku, pred ktorým momentálne stojím, aby to vedeli pochopiť. Pretože nemôžeš tú istú vec podať na hardcorovom koncerte rovnako ako mame pri obede.

Odkiaľ berieš inšpiráciu na texty?

Život sám je obrovským zdrojom inšpirácie. Dolovaním hlboko do mojich emócií a myšlienok, nebáť sa odkrývať rany z môjho života, života ľudí naokolo a života ľudí na celom svete. Za tie roky sa našlo množstvo miest, ktoré boli pre mňa silné z hľadiska inšpirácie, ale snažím sa nečerpať iba z jedného zdroja.

Všimol som si, že medzi pesničkami na koncertoch veľa rozprávaš, považuješ to za dôležité?

Áno, lebo ide o to, že vlastne reprezentujem názory celej kapely, keďže nie všetci majú na koncertoch mikrofóny pri ústach, čiže je to celé viac menej na mne. Ale čo je dôležité, je to, že toto nie je nejaká vymletá rocková hudba. Ak spievame pesničky, ktoré majú význam, a ak toto všetko tu má význam, vrátane tohto interview na konci ulici pri smradľavom kontajneri niekde v strede Bratislavy, tak to, čo musíme robiť je zdieľať význam. A rozprávať o ňom.

Ktoré konkrétne kapely si najviac ceníš?

Jasné, vždy som mal rád Catharsis, je veľká škoda, že sú už preč, oni boli vždy pre mňa extrémne dôležitá kapela, vždy som mal rád Earth Crisis za ich vegan straight edge postoje, Youth of Today, Underdog za ich originalitu a taktiež Into Another. Mohol by som menovať nespočetne veľké množstvo kapiel, ktoré sú veľmi inšpirujúce, ale taktiež mám rád kapely, s ktorými ideme turné, Anchor a Run with the Hunted, sú to všetko skvelí ľudia, aj názorovo, aj hudobne.

Myslíš, že hardcore môže zmeniť ľudí k lepšiemu?

Určite áno, je to dosť očividné. Keby tomu tak nebolo, tak teraz sedíme niekde v teple a hráme poker.

Lebo nie o každej subkultúre by som to vedel s takou určitosťou povedať, napríklad o nejakom heavy metale neviem jednoznačne povedať, že vyslovene mení ľudí k lepšiemu.

Nikdy nevieš, vnímaš to tak, lebo si súčasťou hardcoru a nie heavy metalu. Ale chalan, ktorý je metalista, naučí sa hrať na gitare a dostane sa tak k umeniu a hudobníctvu ako výsledok toho, že počúval kedysi metal, to je tiež posun k lepšiemu.

Možno máš pravdu. Všimol si si pri cestovaní a tourovaní po svete nejaké odlišnosti v HC scénach?

Je tu strašne veľa odlišností. Už len v Európe, kde si nakŕmený pred začiatkom každého koncertu, kde večera je pre kapely súčasťou koncertu, už len to je iné oproti koncertovaniu v Amerike, kde je to väčšinou tak, že keď si na turné, tak neješ. V USA je to viac „postaraj sa sám o seba“ a tu je to viac komunitne založené. Ale nielen pre kapely, včera na koncerte vo Varšave sme jedli spolu s publikom. Ale určite existuje veľa odlišností, niekde sú scény viac zakorenené v názoroch, pretože si museli vybojovať to, čo majú, napríklad Varšava, jedno z najobľúbenejších miest, kde hráme, 350 ľudí zapálených pre hardcore, paráda.

Nemyslíš si, že v hardcore prevažuje v poslednej dobe tá povrchná, materiálna stránka nad tou ideovou?

S tým nesúhlasím. Výzor bol vždy dôležitý v hardcore, dokonca aj 10 rokov dozadu, hardcore ide v cykloch, niekedy ľudí viac zaujímajú obtiahnuté nohavice a niekedy zas príde doba keď ich budú zaujímať HC názory, ale výzor bude mať vždy svoje určité miesto v hardcorovej scéne. Ale vždy budú v scéne ľudia, ktorí nebudú chcieť počuť o názoroch, ale momentálne sme podľa mňa v čase, kedy ľudí opäť zaujímajú názory, včera v Poľsku som robil 4 rozhovory, čo je dôkazom toho, že tomu tak je. Keby nie, tak sa ma pýtajú akej značky nosím topánky.

Ale ja mám práveže pocit, že v Bratislave viacej ľudí zaujíma skorej ten merch a značka topánok ako tá podstata hardcoru.

Okej, tak nechaj takých ľudí ísť. Tým myslím to, že takých ľudí nepritiahneš, o 5 rokov tu už proste nebudú a ak sa budeš na takých ľudí sústrediť, zbytočne si míňaš energiu. Ľudia, na ktorých by si sa mal sústrediť, sú tí, ktorí sem prišli kvôli názorom a nie kvôli topánkam. Ja som v hardcore okolo 20 rokov a vieš koľko ľudí odvtedy ostalo v HC scéne v Seattli? Hŕstka. A vieš koľko veľa ľudí sa vystriedalo? Stovky a stovky. Nemôžeš udržať v scéne všetkých. Stavím sa, že dnes sú tu na koncerte ľudia, ktorí už nikdy na HC koncert neprídu. Ľudia, ktorých nebude už žiaden hardcore koncert zaujímať. Nikdy. Netuším, ktorí sú to, ale určite sa tu takí nájdu. Štatisticky tu musia takí ľudia byť. A určite je tu aj veľa ľudí, ktorí prídu znova, a to sú práve tí, na ktorých sa musíme zamerať. Lebo mysli na to, že žijeme v dobe, kedy nám do hlavy tlačia, že musíme nakupovať veci, aby sme boli niečoho súčasťou. Žiaľbohu, mnohých ľudí to vcuclo.

Matúš: Ja som z toho zúfalý, že ľudia niektoré veci berú ako samozrejmosť a netuším, ako to mám zmeniť.

Pozri sa na Roberta Matusiaka z Refuse Records z Poľska. Ten človek takmer vlastnoručne vybudoval hardcore scénu v Poľsku. Vyslovene sám. A tiež mal obdobie, kedy ani poriadne nevedel, čo robí, ale pokračoval v tom, a to isté by som odporučil aj tebe. Pokračuj v robení koncertov. Vieš koľko koncertov odohrali Trial, kedy sa o nás nikto nezaujímal a ľudia si z nás robili srandu? Hrávali sme koncerty pre desať, dvadsať, tridsať ľudí a ostatní sa nám len smiali, a my sme pokračovali v hraní. Hardcore nie je mainstream. Z čoho vyplýva, že tu vždy bude menej ľudí a vždy to bude o usilovaní sa.

Matúš: …alebo keď vidím, že na koncertoch kapiel, ktoré majú v iných mestách na koncertoch 300 ľudí, tu majú 20. Už je toľko rôznych možností ísť na koncerty, že ľudia to berú ako samozrejmosť, a moc nechodia na koncerty kvôli názorom.

Tu je ďalší nápad. Prestaň robiť koncerty. Nie, myslím to vážne. Prestaň s robením koncertov. Pretože ak vznikne vákuum, ľudia si z neho vytvoria to, čo chcú. A ak ty prestaneš robiť koncerty, niekto iný začne niečo robiť. A uvidíš, čo sa bude diať. Skutočne by ma zaujímalo, čo sa stane, ak oddnes prestaneš robiť koncerty.

Na internete som sa dočítal, že si aktivista a pomáhaš s niečím na Haiti. O čo ide?

100 for Haiti. Podporujeme kliniku v Port-au-Prince, poskytujeme im lekárske zásoby, ale zároveň sme toho názoru, že dobročinné akcie vo forme posielania peňazí vytvárajú závislosť na niekom inom, takže máme tiež trvalo udržateľný projekt, kde vytvárame pracovné príležitosti, čiže ľudia na Haiti si môžu sami zarobiť na živobytie, pretože ľudia tam nepotrebujú nevyhnutne peniaze, ale skôr spôsob zarobiť si na seba. Ak to ľudí zaujíma, môžu ísť na www.onehundredforhaiti.org a zistiť viac.

Ako ide turné?

Zatiaľ je úžasné. Mali sme 4 koncerty, včerajší koncert vo Varšave bol skvelý, došli tam ľudia z celej Európy, jeden chalan išiel stopom 300km z Kaliningradu len preto, aby nás videl, ďalej ľudia z Bieloruska, Litvy, bolo to úžasné.

Prečo sa podľa teba stal Trial tak populárnou skupinou?

Nemám absolútne žiadneho poňatia. Fakt. Veľakrát som o tom premýšľal a jediný dôvod, ktorý pripadá do úvahy, je, že veríme a cítime to, o čom spievame a vždy tomu tak aj bolo. Ľudia si vážia tú úprimnosť. Okrem toho, je to úžasné pre mňa, že ešte stále hráme. Je to jeden z najväčších darov v mojom živote, ktorý nikdy nebudem považovať za samozrejmosť.

Takže nerozmýšľaš nad tým, že by si skončil s kapelou, nie?

Ako čo myslíš, že budem sedieť doma a čítať noviny? Nie, určite nie. Či už táto skupina, alebo Between Earth and Sky, určite v tom budem pokračovať. Je to veľká časť môjho života.

Ak by si mohol niečo odkázať všetkým hardcore kids, čo by to bolo?

Pravidelne chodievajte na koncerty, podporujte svoju lokálnu scénu, a ak sa vám nepáčia kapely, ktoré ku vám chodia, kontaktuje tie kapely, ktoré by ste chceli vidieť. Dôvod prečo hráme v Macedónsku počas tohto turné je fakt, že nám traja rôzni ľudia napísali na facebooku, že či by sme u nich nemohli hrať. Tak sme prispôsobili celé turné tomu, aby sme tam mohli mať koncert. Ľudia, ktorí nie ste spokojní s vašou scénou, vystúpte z rady a zmeňte to! A ak neviete ako to urobiť, nakontaktujte sa na ľudí, čo vedia ako na to. Napríklad mne môžu ľudia napísať kedykoľvek na www.facebook.com/gregbennick a popýtať sa na veci. Vždy zdôrazňujem, aby boli ľudia navzájom v kontakte a komunikovali spolu. To je veľmi dôležité.

+ speech od Grega o kreativite, musíš vidieť!

http://www.youtube.com/watch?v=dnchjo8J8fg

Diskusia

Prihlás sa!.