hard-core.sk

Mám veľmi rád kompilačky. Hlavne ak sú na nich kapely rôzneho charakteru a aj tak majú niečo spoločné. Mám rád aj slovenský a český hardcore, ak je hraný dobre a ešte k tomu od srdca. Mám rád dokonca aj vinyly, pretože je to proste stará škola a svojím spôsobom aj akási závislosť.  A čo spravím, keď sa dostanem ku kompilácií, ktorá vyšla na vinyle a tvoria ju české hardcore kapely? Potrebujem sa k tomu len vyjadriť, nič viac.

Ako tak ubiehal čas, myslel som si, že nič podobné už v rukách držať nebudem, no mýlil som sa. Po všetkých tých známych kompiláciách, bolo dosť dlho také tiché ticho. Posloucháte Jížní Čechy, Sekec Mazec, Spalte Brno na prach, Play fast or don´t alebo Slovenské vinyly nezomierajú…určite má každý správny deskofil tieto shity doma. A teraz je na svete nová krv a ja ju už držím ako inak v rukách. Lenže čo nám chce vlastne Mladá fronta stárne rychle povedať? Kapely, ktoré tvoria jej obsah, nie sú všetky z južných čiech a už vôbec nie z Brna. Nehrajú dokonca ani rýchlo a možno časom aj umierajú, tak prečo to všetko? Celý tento nápad je v peknom červeno-bielom gatefolde, kde v jednom krídle je skrytý booklet s rozpisom kapiel, pri každej je pár slov o tom prečo, pre koho a kvôli čomu, a v druhom zas vinyl ružovo cukríkovej a bielej farby, do ktorého máš obrovskú chuť zahryznúť sa. No ak odoláš, môžeš si ho položiť na gramofón a nechať ho tak splniť si svoju úlohu. Prvé, čo na teba vylezie z reproduktorov, je kapela Unna.  Ich album „Už bylo na čase“ sa počúva celkom príjemne, cítiť že chalani sa s tým pekne pohrali a songy nezbúchali za pár dní. Hudobne v tom počujem všetko možné, zaujímavý spev, príjemne sa to počúva. Ak potrebuješ odlahčiť od gulometných bicích alebo vraždiaceho spevu, určite sa kukni po tejto kapele a o zimné večery máš postarané. Ďalej je tu akýsi one-man projekt s názvom Petit Pigeon s piesňou Sluncee. Je to akýsi ambient s lomeným beatom, počuť tam rôzne elektro vplyvy a podobne a do toho sa spieva o slunci a srdci. Opäť príjemná a pohodová záležitosť, žiadny grind. Ako tretí sú na rade Depakine Chrono, ktorých možno poznáte zo splitka, ktoré mali s českými Esami z lesa. Ide o inštrumentálnu skladbu bez spevu, zaujímavé postupy a nápady. Niečo pre muzikantov, ale aj táto vec lahodí ušiam a nepotrápi ich príliš. Po nich kapela Or. Priznám sa, že pre mňa sú to všetko dosť neznáme veci a to ma na tom baví, mám ešte čo skúmať. Netrúfam si dokonca porovnávať tieto kapely so žiadnymi inými, všetko sú to podľa mňa svojské nápady a postupy, samý experiment. „Čtyři černý stěny, každej vidíme jinej systém“ sa spieva v ich skladbe. Tá ubehne pomerne rýchlo a máme tu znovu inštrumentálnu záležitosť, ktorá nesie názov Noise Afterparty. Opäť projekt jedného človeka, čiže to nie sú ani plnohodnotné kapely, bol som oklamaný! Tu ide o pomalú vybrnkávačku s príjemnou melódiou a doprovodným rytmom na čineloch (?), skladba sa neskôr stupňuje, ale len o minimum a v takomto rytme aj končí, skutočne zaujímavé!
Na druhej strane dosky sú tie farby ešte krémovejšie a ty sa musíš opäť ovládať a nezahryznúť! Opäť sa spievať nebude ale ani ten spev nejak nechýba. Have To Be Distanced, cítim tam prvky z post rocku, vzdušná melódia počas celej skladby, ktorá sa ale postupne obmieňa a stále unáša, občas krátke anglické hlášky akoby z nejakého filmu. Epické! Tu ide asi znovu o nejaký experiment projekt, za ktorým stoja osoby pre nás neznáme. Nasleduje Prúmyslová Smrt, to ti už isto niečo hovorí, mne teda určite hej. Pieseň s názvom Samurajovo poslední tažení, o japonských harakiri samovraždách, o tom ako nejaká tradícia berie ľuďom ich životy. Tu je to už o hodne rýchlejšie, vytiahne ťa to z tej malátnosti, ktorá na teba sadla počas predhádzajúcich songov a ty sa pristihneš ako pobehuješ po izbe hore dole, šklbeš si vlasy a hádžeš sa o zem. Ďalej kapela s milým názvom Pacička a s piesňou Judas Beatles, hudobne nič moc, spev dokola vykrikuje tú istú vetu a zrazu koniec, jediná kapela, ktorá mi toho veľa nepovedala no možno si zaslúži len trochu času. Pri ďalšej začíname pekne zľahka, kde nám vybrnkáva gitarka peknú melódiu ako vyšitú na ranné vstávanie, neskôr sa pridáva lúskanie prstov a zrazu máte úsmev na tvári a hreje vás príjemne pri srdci. Názov kapely vystihuje aj samotnú pieseň a znie Hippobelly. Parádička, ihlu pretočiť znovu na začiatok tejto piesni a poradím ešte párkrát si to pustiť, pretože po nich sa znovu začína pritvrdzovať. „Svobodný opustit vše, co jsem se naučil, opustit plané sliby, nacházím sílu žít.“ Každý to určite pozná, ja len poznamenám, že ide o českú emo bandu Remek a pieseň Archív z ich prvého dema. A pre tých, ktorý si už mysleli, že táto recenzia v živote neskončí, ukončuje ju Aran Epochal so songou Poslední Praha. Každý ho pozná a vychvaľuje, len ja o ňom neviem nič. No asi bude z Prahy, či nie?

Niekedy si dosky kupujem tak, že viem o čo ide, kapelu dobre poznám, mám ju rád, chcem ju podporiť a seba zas potešiť, no niekedy do toho idem úplne naslepo. Poznám asi dve, tri kapely a ostatok mi nič nehovorí. Prezriem si obal, booklet, vinyl a jeho obsah a idem do toho. A doma potom skúmam, kúsok po kúsku. Lenže tu ide o vinyl, kompilačku, a český hardcore, ale to som už tuším niekde spomínal. Nemusel som preto dlho rozmýšľať a vedel som, že podporiť niečo podobné mi bude nesmiernym potešením. Celkové hodnotenie? Dúfam, že v tom bude diycore kolektív pokračovať! Podobné nápady mi vždy robia radosť.

Diskusia

Prihlás sa!.