hard-core.sk

Mám rád jeseň. Má v sebe istú dávku mystiky a zvláštneho tajomna, niečo, čo si nevšimne len tak hocikto. Verím, že mnoho ľudí ani len netuší, že leto sa dávno skončilo a bundy nosia len preto, že ich má na sebe zrazu každý. Padajúce lístie ako podarený symbol toho, že to staré odchádza a necháva priestor niečomu novému, sviežemu a neznámemu. Tak isto sa aj vo vás niečo mení a odchádza, aj keď to nepociťujete nejak intenzívne, vaša chôdza je iná, váš dych, to ako vnímate svet. Ste proste niekto nový, musí to tak byť. Beriete do rúk knihy, farby, gitary, foťáky alebo lisohlávky, je to úplne jedno. Dôležité je, že potrebu tvoriť cíti úplne každý! Ja som si tentokrát vybral knihu, ktorú mi na jednom koncerte podstrčil môj dobrý známy. Vraj je to veľmi príjemné čítanie a určite stojí za hriech, takže som dlho neváhal a doma sa do nej okamžite pustil. Nuž zaujala ma natoľko, že mi príde fajn napísať o nej pár slov.

Autorka knihy Helena Norberg-Hodge navštívila Ladak (himalájska oblasť, vtedy nenarušená západnou civilizáciou) už na začiatku 70-tych rokov v rámci folkloristického výskumu. Nenarušený ekosystém, domáci obyvatelia a ich väzby s prírodou na ňu zapôsobili tak, že sa tam vracala častejšie a častejšie. Našla si tam dobrých priateľov a okúsila život v Ladaku na dlhšiu dobu, čo ju výrazne ovplyvnilo. Zmenila názor na našu západnú kultúru, začala sa na svet pozerať inými očami a čo je najdôležitejšie, objavila v sebe tú zázračnú spojitosť s prírodou, ktorú má v sebe úplne každý. Výsledkom takej silnej skúsenosti je táto kniha. Môžem povedať, že je písaná akousi denníkovou formou, veľmi pútavo a zaujímavo. Navyše z toho všetkého cítite osobnú skúsenosť a pocit toho, že sa to niekde skutočne odohralo tomu iba pridáva! Ak popustíte fantáziu tak si pri čítaní dokážete predstaviť život v Ladaku len z autorkinho opisu. No a či sa vaše predstavy aspoň trochu zhodovali so skutočnosťou si môžete overiť v strede knihy, kde je pár fotografií z tejto tajomnej krajiny. V prvých kapitolách sa dosť podrobne dozviete o živote v Ladaku a o jeho obyvateľoch. Sú tu opísané tradície obyvateľov, ich zvyky, rôzne oslavy alebo svadby, niečo o ich spôsobe obrábania pôdy, pestovania plodín alebo o chove zvierat. Úplne nový a neznámy sa zdal autorke ich prístup k samotnému životu, ich úprimný úsmev a pokoj, ktorý z nich vyžaroval aj napriek dosť ťažkým životným podmienkam a celodennej tvrdej práci. Večery trávili rozprávaním a veľmi ich zaujímalo, akí ľudia sú u nás a aké vedú životy. Lenže slová ako „stres, hádky, žiarlivosť“ im pochopiteľne veľa nehovorili. Veľmi sympatický mi prišiel spôsob akým vyrastajú ladacké deti. Namiesto toho aby trávili čas neustále so svojimi dvoma rodičmi, tu boli v kruhu ľudí rôznej vekovej kategórie, čo je podľa mňa pre deti veľmi prínosné. Strýkovia, tety, starší ľudia a deti rôznej vekovej kategórie, to môže dať dospievajúcemu dieťaťu veľmi veľa. Starí ľudia pracovali rovnako ako mladí a boli nesmierne vážení pre ich životné skúsenosti. Ten očividný pokoj, ktorý z nich priam vyžaroval a radosť zo života prisudzuje ich budhistickému pohľadu na svet, ktorý kladie dôraz na reinkarnáciu a teda ponúka pocit večnosti a toho, že skutočne sa netreba nikde ponáhľať. O budhizme je v knihe ešte pár strán, ktoré sú tiež zaujímavé, hlavne pre čitateľa, ktorý o tomto náboženskom smere veľa nevie. V druhej polovici knihy začína autorka opisovať vpád západnej kultúry do tejto čistej a nevinnej krajiny. Postupné „civilizovanie“ a modernizovanie, príchod televízie, rozhlasu, peňazí, proste západný model spoločnosti, tak ako ho vidíte pri pohľade z okna. Niektorým Ladačanom sa „nový svet“ nepozdával a znepokojoval ich, no väčšine sa zdal príťažlivý, svet v ktorom je každý bohatý a nemusí každodenne ťažko pracovať, svet rýchlych áut a pekných šiat. Na prvý pohľad sa im to všetko muselo zdať skutočne skvelé a bezstarostné, je to prirodzené. A tak sa s príchodom nových technológií a ekonomického systému začali meniť aj hodnoty tunajších obyvateľov. Mladí sa začali hanbiť za svoju kultúru a zvyky a v porovnaní s moderným svetom sa im zdal ten ich príliš zaostalý. Autorka píše v silných kontrastoch, takže z jej písania budete najprv cítiť obrovský odpor voči západnej modernizácií a naopak náklonnosť k pôvodnej kultúre Ladaku. Na moje potešenie sa neskôr v kapitole Nic není jen černé, nic není jen bílé vyjadruje k tomu, že nemôže tak jednoznačne tvrdiť, že nový svet je vo všetkom negatívny a naopak. Snaží sa hľadať pozitíva a negatíva v oboch stranách a necháva tak priestor pre čitateľov vlastný úsudok a premýšľanie. S najbližšími zakladá neskôr nevládnu organizáciu Ladakh Project, dnes už International Society for Ecology and Culture, ktorá sa snaží ľudí informovať o alternatívach k súčasnému ekonomickému a politickému systému a celkom úspešne. Helena Norberg-Hodge verí, že sa ľudia pomaly ale isto začínajú na súčasný systém pozerať kritickým okom, prestávajú byť ľahostajní a začínajú prejavovať záujem o svoje životy! Naozaj výborné čítanie.

Na záver: Čím viac sa dostávam do styku s podobnými materiálmi, či už ide o anarchizmus, ekológiu, feminizmus alebo hocičo iné, tým viac sa dostávam do slepej uličky. Pred pár rokmi som považoval za dôležité byť aktívny v rôznych životných sférach, nepodporovať nadnárodné spoločnosti alebo naopak podporovať alternatívne spôsoby života. No teraz? Na všetky tie veci sa už len prizerám a možno dúfam, možno nie. Nemám to všetko náhodou nechať len tak existovať, možno to tak má byť, alebo nie? Naivne veriť, že sám pohnem svetom, zmena v nás – čo to znamená? A kedy nastane?

Ak má niekto záujem o knihu, stačí sa ozvať.

Dávné budoucnosti, Helen Norberg Hodge, Hnutí DUHA, Brno, 1996
preložené z originálu: Ancient Futures (1991)

Diskusia

Prihlás sa!.