hard-core.sk

Začnem zhurta. Nastal čas zobudiť sa z krásneho sna “politika sa ma netýka”, skočiť do reality, začať sa zaujímať o situáciu a pohnúť nielen riťou, ale aj rozumom. Svet je v pohybe. Žiadny koniec dejín. Kapitalistická realita, akú sme v Európe poznali od druhej svetovej vojny, sa mení zásadným spôsobom a možno je načase poobzerať sa po dôvodoch a alternatívach, ktorými kapitalizmus nahradiť.

Kríza sem, kríza tam. Počuť ju zovšadiaľ, podstatou je pre nás momentálne to, že dlhovú krízu štátov máme platiť my. Všade samá konsolidácia, grécka cesta, nemôžeme si žiť nad pomery, bla, bla, bla. Vo finále je to tak, že vždy keď niekde chýbajú peniaze, zaplatiť to máme my z našich vreciek – zamestnaní, nezamestnaní, študenti. Hovoria nám – bohužiaľ nie sú peniaze, nemôžeme si dovoliť “socialistické” zdravotníctvo, školstvo, dôchodkový systém ani zvyšovanie platov keď ceny rastú. A majú aj riešenia (ktoré poskytujú nezávislí odborníci z Nadácie F. A. Hayeka, INNESS, INEKO a Health Policy Institute), samozrejme – predať nemocnice, spraviť zo zdravia biznis, školy spoplatniť, je to predsa “investícia” do našej budúcnosti a tu nejde o vedomosti, ale o budúce zamestnanie! A keďže ani na dôchodky nevychádza, tak tam budeme robiť možno do 65 či 70 rokov, ak sa dožijeme. Nehovoriac o tom, že si na postupne budeme všetci sporiť v súkromných spoločnostiach, ktoré ak skrachujú, tak nedostaneme nič. A možno sa opäť začne predlžovať pracovný deň na 10, 12 hodín ako v minulosti.

Je to totálna devastácia aspoň nejakých istôt, ktoré sme mali a bude to len horšie. Po vojne sa v Európe budoval sociálny štát – z časti ako kompenzácia za hrôzy vojny, sčasti ako prevencia proti rozširovaniu socialistického bloku, ktorý zasahoval z východu. Pre kapitál a štát bolo schodnejšie budovať štedrý sociálny systém v rámci kapitalizmu ako sa obávať revolúcie, ktorá by zmenila pomer síl v regióne. Vďaka ekonomickému rastu založenému na obnove zničenej Európy a silným vojnovým ročníkom nastupujúcich generácií bolo možné tieto kroky aj financovať.

Situácia sa zmenila. S pádom stalinského bloku padol aj tlak učičíkať zamestnancov sociálnymi výhodami, len aby nebežali do náručia Komunistických strán. Tie stratili svojho Veľkého brata na východe a tým aj prostriedky a moc. Európa je obnovená, neschopná konkurovať Ázii, rodí sa stále menej detí (aj vďaka škrtom v sociálnej oblasti). Podmienky pre ekonomický “rast” sú tak očividne nepriaznivejšie ako po vojne. Čiže ostáva len to, čo počúvame dvadsať rokov – treba šetriť! Donekonečna.

Čoraz viac ľudí bude upadať do chudoby. Kde je chudoba, je nespokojnosť, kriminalita. Možno sa zase objaví silný vodca, zjednotí “národ” a nastane nejaká ďalšia a pritom rovnaká forma fašizmu. Alebo začne nejaká vojna. Alebo oboje. Možno konečne príde sen liberálov, alebo teda libertariánov a úplná sloboda trhu bude riadiť naše životy. Akékoľvek vzdelanie sa bude platiť, zdravotná starostlivosť tiež, dôchodok bude nepovinný na súkromných účtoch, žiadna materská dovolenka, minimálna mzda ani podpora v nezamestnanosti, odbory budú ešte viac oslabené (dá sa to vôbec?) – musí byť zaručená “sloboda” vyjednávania medzi zamestnancom a zamestnávateľom! Polícia a armáda budú súkromné. Koho strážia vieme. Tých, čo vždy.

“Vidíte nejaké skurvené riešenie?” Odjebať sa odtiaľto nefunguje. Chytí nás to všade. Dnes neexistuje žiadne komunistické, alebo anarchistické hnutie ako v dvadsiatych, či tridsiatych rokoch, ktoré by bolo protiváhou a alternatívou. Nech už to nakoniec dopadlo akokoľvek. Nemáme silu útočiť, meniť veci smerom k lepšiemu. Sme takí slabí, že sa nevieme ani len brániť. Ale to sa dá naučiť. Hlavne treba vôbec vyvolať diskusiu – preto aj píšem tieto riadky. Sme spokojní s našimi životmi, so spoločnosťou? Máme ešte kurva vôbec nejaké sny? Ak hej, prečo sa o nich hanbíme hovoriť? Živá komunita ľudí, ktorí spolu komunikujú, poznajú svoje problémy, názory a dokážu sa od seba učiť a spolupracovať má šancu niečo zmeniť. Masa zložená z jednotlivcov uzavretých do seba, rozprávajúca sa o počasí, nedokáže nič. A to v nej môže byť aj sto ľudí, ktorí si hovoria anarchisti.

Musíme zabudnúť na debilné delenie na “my”, ktorí akože vidíme nejaké problémy – náckovia, zabíjanie zvierat, sociálna nespravodlivosť a “ovce” alebo ” správni občania”, ako označuje väčšina z nás majoritnú spoločnosť. Neuzatvárajme sa do seba, práveže sa snažme ovplyvňovať ľudí okolo nás, rozprávať sa, spoznať. Sami sme totiž bezmocní. Nikto nepríde a nedá nám dokonale teoreticky pripravených a prakticky zručných ľudí, ktorí nastolia raj na Zemi.

A nakoniec, treba vybrať z police minulým režimom zdiskreditované termíny ako trieda, triedny boj, komunizmus. Vieme vôbec čo skutočne označujú? Alebo si to len myslíme a opakujeme tie isté predsudky, ktoré inokedy kritizujeme? Nedokážeme pochopiť niektoré veci ak si sami bránime vo výhľade. Oprášme ich a pozrime sa na ne. Skoncujme s doublespeakom, hovoriť miesto týchto slov, iné, vraj “prijateľnejšie”. Začnime kurva čítať!

Načase rozmýšľať trochu viac dopredu ako len po najbližší piatok, nemyslíte?

Autor: beast

Diskusia

Prihlás sa!.